Fulla Ľudovít

Biografia

Narodil sa 27. 2. 1902 v Ružomberku, zomrel 21. 4. 1980 v Bratislave. V rokoch 1922 – 1927 študoval na Vysokej škole umelecko-priemyselnej v Prahe (prof. Hofbauer). Počas štúdií nadviazal priateľstvo s Mikulášom Galandom. V rokoch 1928 – 1939 učil na Škole umeleckých remesiel. V rokoch 1930 – 1932 vydal, spolu s Galandom, štyri čísla Súkromných listov, ktoré sa stali prvým manifestom slovenského moderného výtvarného umenia. V roku 1937 vystavoval na svetovej výstave v Paríži (získal Grand Prix) a v roku 1938 v New Yorku. V roku 1939, po zrušení Školy umeleckých remesiel, bol preložený na gymnázium ako učiteľ kreslenia. V roku 1943 sa presťahoval z Bratislavy do Martina a venoval sa predovšetkým ilustrácii. V roku 1949 začal učiť na novozriadenej Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, odkiaľ však v roku 1952 odišiel, lebo sa odmietol zúčastniť „previerok“. V druhej polovici 50-tych rokov sa začala postupná rehabilitácia Fullovej tvorby. V roku 1965 mu Slovenská národná galéria usporiadala prvú súbornú výstavu. V roku 1969 bola otvorená Galéria Ľudovíta Fullu v Ružomberku v správe SNG, za čo Fulla daroval štátu svoje diela. V roku 1977 Fulla daroval štátu ďalšie diela vytvorené v posledných rokoch svojej tvorby.

Tvorba

Ľudovít Fulla patrí k najvýznamnejším a najoriginálnejším protagonistom slovenského výtvarného umenia 20. storočia – to je axióma historikov umenia, ktorú nikto nespochybňuje. Fulla je vnímaný predovšetkým ako maliar a grafik, ale spolupracoval aj na avantgardných scénických návrhoch a bol aj vynikajúci ilustrátor. Základnými princípmi Fullovho maliarstva boli abstrahovanie tvaru, fantazijná skladba obrazu a dôraz na farbu, ktoré sa v jeho tvorbe ako hlavné znaky vyhranili na konci 20-tych a začiatku 30-tych rokov 20. storočia. Popri vzťahu ku kubizmu a konštruktivizmu do jeho výtvarného štýlu vstúpili aj ruská ikonopisná maľba, slovenské ľudové umenie, naivný a poetický detský výtvarný prejav. Od polovice 30-tych rokov sa Fulla prikláňal k motívu „národného mýtu“ v jeho tradičnej podobe, ktorý dovtedy bol v jeho tvorbe len jeden z viacerých námetov. Fulla však tento motív posúval do modernej maliarskej výpovede s dôrazom na koloristické výtvarné stvárnenie. Počas vojnových rokov bola dovtedajšia Fullova tvorba označovaná za „zvrhlú“. Fulla zmierňoval svoj avantgardistický výtvarný štýl, začal uprednostňovať kresťanské motívy (ukrižovanie, vzkriesenie) a motív „slovenskej madony“. Po vojne sa Fulla sústreďoval na slovenských ľudí a kroje (družbovia, regrúti). Začiatkom 50-tych rokov bol Fulla obvinený z „formalizmu nacionálneho charakteru“. V tom čase sa sústredil na ilustrovanie knižne vydávaných rozprávok. V druhej polovici 50-tych rokov Fulla objavil nové motívy – zátišie, ateliér a akt. Od začiatku 60-tych rokov sa začal proces postupnej rehabilitácie Fullovej – aj tej výslovne avantgardnej – tvorby. Fulla sa v priebehu 70-tych rokov vrátil k svojim výtvarným východiskám z prvej polovice 30-tych rokov.