Laluha Milan

Biografia

Narodil sa 11. 11. 1930 v Tekovských Lužanoch, zomrel 10. 11. 2013. V rokoch 1950 – 1955 študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (prof. Fulla, prof. Zmeták, prof. Hoffstädter a prof. Milly). V roku 1957 bol zakladajúcim členom Skupiny Mikuláša Galandu, činnosť ktorej bola ukončená v roku 1968. Zúčastnil sa na všetkých skupinových výstavách galandovcov. V roku 1972 bol vylúčený zo Slovenského zväzu výtvarných umelcov, čo znamenalo „tichý“ zákaz verejných výstav, reprodukovania a nakupovania jeho diel verejnými galériami. Tento zákaz však nikdy nebol striktne dodržiavaný. V rokoch 1955 – 1958 žil v Dolnej Mičinej, ktorú po celý život dlhodobo navštevuje a výtvarne zobrazuje, v rokoch 1958 – 1963 sa usadil v Martine, od roku 1963 žije a tvorí v Bratislave.

Tvorba

Meno Milana Laluhu bude navždy spojené so založením a činnosťou Skupiny Mikuláša Galandu, s jej historickou zásluhou v odmietnutí socialistického realizmu a v obnovení spretrhanej kontinuity moderného výrazu v slovenskom výtvarnom umení. Vo svojej tvorbe, spolu s A. Barčíkom, najviac dodržiaval výtvarný postulát „pevných tvarov“, ktorý si pri svojom vzniku stanovila Skupina Mikuláša Galandu. Milan Laluha, vynikajúci kresliar, grafik a maliar, založil svoj výtvarný program na redukcii tradičného námetu na jej tvarovú a farebnú podobu, ktorá je charakterizovaná dynamizmom, kontrastom farieb a línií. Využíva obmedzený počet farieb (červená, zelená, modrá, žltá, čiastočne hnedá, čierna a biela) a základných tvarov (valec, guľa, kužeľ). V úplne ranej tvorbe M. Laluha kreslil a maľoval najmä klasické krajiny, zátišia a ženské akty, so zreteľným vplyvom Cézanna. Neskôr sa sústreďoval na portréty a najmä autoportréty, s jasne kubizujúcimi konotáciami, ale aj na motív stromu/ stromov, v ktorom dosiahol takmer absolútnu dokonalosť výtvarného stvárnenia. V 60-tych rokoch 20. storočia M. Laluha nachádzal svoj celoživotný výtvarný program, založený na pretvorení tradičného motívu slovenskej dediny a ľudí v nej do moderného výrazového prostriedku. Vytvoril akýsi abstrahujúci výtvarný vzorec, založený na znakovosti. Fixoval tak zanikajúcu tradíciu dynamizáciou formálnej výstavby výtvarného diela. Komponoval obraz nie podľa celistvosti optickej skutočnosti, ale podľa potrieb skladby obrazu. Predmet bol pozorovaný zblízka, strácal svoje logické súvislosti a bol zapojený do novej kompozície celku. M. Laluha zobrazoval predmet skratkou a vnútorným znakom, až na hranici nepredmetného prejavu (abstrakcie). Milan Laluha v 60-tych rokoch 20. storočia vyhlásil, že v rámci svojej tvorby má tému na „tri životy“. Zjavne sa však mýlil, lebo počnúc 80-tymi rokmi sa konkrétne námety v jeho tvorbe začínali príliš často a nápadne opakovať.