Nevan Eugen

Biografia

Narodil sa 18. 1. 1914 v Mohácsi (Maďarsko), zomrel 15. 10. 1967 v Bratislave. V rokoch 1934 – 1936, popri štúdiu na Lekárskej fakulte Karlovej univerzity, navštevoval aj Ukrajinskú akadémiu v Prahe a v období 1936 – 1939 študoval na Akadémii výtvarných umení v Prahe (prof. W. Nowak). Po ukončení štúdií, takmer v ilegalite (bol židovského pôvodu, s pravým menom Neufeld), žil v Prahe a čelil hrozbe deportácie. Od roku 1943 sa jeho pobyt, už pod úradným menom Nevan, podarilo zlegalizovať a stal sa členom pražského spolku Mánes, ktorý mu v roku 1944 zorganizoval prvú samostatnú výstavu. Od roku 1945 bol prijatý za člena spolku Hollar a zároveň sa stal aj členom Skupiny výtvarných umelcov 29. augusta, ktorá pôsobila na Slovensku. V období 1948 – 1950 E. Nevan pôsobil ako asistent na Akadémii výtvarných umení v Prahe. Neskôr sa presťahoval do Bratislavy. V rokoch 1950 – 1953 pedagogicky pôsobil na Katedre výtvarnej výchovy Vysokej školy pedagogickej. Od roku 1953 bol výtvarníkom v slobodnom povolaní. Koncom 40. rokov sa uňho prejavili psychické poruchy, ktoré do značnej miery limitovali jeho umelecký program a výtvarnú činnosť v 50. a 60. rokoch. Vyústili do jeho samovraždy v roku 1967.

Tvorba

Eugen Nevan sa ako študent na Akadémii výtvarných umení zoznámil s ostatnými predstaviteľmi tzv. Generácie 1909 (Majerník, Bauernfreund, Nemes, Mudroch, Želibský, Matejka, Hoffstädter). Výtvarnými historikmi je teda zaraďovaný do slovenskej medzivojnovej výtvarnej moderny, presnejšie jej tzv. „pražskej vetvy“. Takéto jednoznačné zaradenie E. Nevana je však v súčasnosti považované za podmienené. Bol totiž z tejto skupiny výrazne najmladší. Jeho výtvarné zameranie inklinovalo skôr k nastupujúcej, tzv. vojnovej generácii. Eugen Nevan je výtvarnými kritikmi považovaný za výborného kresliara, osobitého grafika (najmä technikou suchej ihly) a maliara – koloristu, ktorý je vnímaný predovšetkým ako typický figuralista. V roku 1937 E. Nevan navštívil Paríž a zoznámil sa s dielami H. Matissa. Odvtedy sa základnými prvkami jeho tvorby stali klasická vyváženosť kompozície, plošný charakter maľby a výrazná, jasná farebná skladba. Typickým námetom tvorby E. Nevana sa stal interiér s dekoratívnymi prvkami a so ženskými figúrami, pričom figúra vždy dominuje a do istej miery potláča ostatné súčasti kompozície. Najčastejším motívom sa pre E. Nevana stalo prostredie divadiel, koncertných sál či výstavných siení. E. Nevan nemal záujem primárne o dianie na javisku, ale najmä o jeho zákulisie. Prevládol totiž uňho motív intímnych divadelných šatní, baletiek vo chvíľach oddychu či prezliekania. Od roku 1942 sa v tvorbe E. Nevana – krátkodobo a počtom diel nevýrazne – neskryte objavuje aj protivojnová tematika, ktorá ho čiastočne námetovo spája so staršími predstaviteľmi Generácie 1909. V maliarskom vyjadrení v nej dochádza k mimoriadne nápadnej zmene vo farebnej skladbe, v ktorej prevládajú zemitozelené a hnedočierne farby. V tomto vojnovom období sa E. Nevan v niekoľkých dielach zameral aj na krajinomaľbu, väčšinou s figúrami odpočívajúcich ľudí v prírode, ktoré vytvárajú akýsi protipól jeho protivojnovej tvorby. Počnúc rokom 1946 sa u E. Nevana završuje predchádzajúce vývinové obdobie. Za základné znaky jeho tvorby možno považovať plošnosť, farebné akcenty, obrysové línie, racionálne vyváženú statickú kompozíciu, ktorá vyvoláva dojem pokoja a harmónie. Dospieva až ku geometrickému abstrahovanému plošnému tvaru, pričom pozadie redukuje na minimum, často iba na čistú farebnú plochu. Z E. Nevana sa postupne stáva, až na výnimky, dôsledný monofiguralista, využívajúci tmavú lineárnu kontúru, ktorá vymedzuje tvary v celkovej kompozícii. Všetky tieto znaky začína od roku 1947 uplatňovať aj na úplne nový motív – vidiečanky v kroji. V období 50. a 60. rokov, najmä v dôsledku postupujúcej choroby, E. Nevan svoju tvorbu už kvalitatívne nerozvinul. Vychádzal najmä z predchádzajúcich námetov, ktoré maľoval viac -menej rutinným spôsobom.