Želibská Jana

Biografia

Narodila sa 3. 5. 1941 v Olomouci, žije a tvorí v Bratislave. V rokoch 1959 – 1965 študovala na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (prof. P. Matejka). V roku 1968 získala študijný pobyt v Paríži. Jej občiansky postoj proti okupácii vojskami Varšavskej zmluvy a avantgardný spôsob výtvarného vyjadrovania, v čase „normalizácie“ zákonite znamenali jej vytesnenie mimo oficiálnu výtvarnú scénu. Paradoxne, pomohlo jej to zostať slobodná v základnom zameraní a spôsobe jej tvorby. V 70. a 80. rokoch organizovala alebo bola účastníčkou viacerých akcií, vtedy oficiálne „nežiaducich“ výtvarníkov.

Tvorba

Jana Želibská, programovo multimediálna výtvarníčka (fotografie, grafiky, objekty, inštalácie, performancy, videá atď.), patrí medzi profilujúcich predstaviteľov progresívnej generácie slovenských akčných a konceptuálnych výtvarníkov z druhej polovice 60. rokov 20. storočia a alternatívnej výtvarnej scény na Slovensku. J. Želibská permanentne, už od úplného začiatku jej tvorby, umelecky provokuje. Zvolenými motívmi a ich výtvarným stvárnením prekračuje normy, hranice, zákazy, stereotypy a zaužívané pravidlá, poukazujúc na ich relatívnosť. Ako narušovateľka mnohých „tabu“, často využíva motív cenzúry, zákazu, ktoré vyjadruje preškrtnutím, zábranou, či značkou. Od samého začiatku vo svojej tvorbe špecificky využíva podnety neo-avantgardných výtvarných smerov, najmä francúzskeho Nového realizmu a pop-artu. Často pritom využíva, v danej dobe úplne netradičné materiály, ako sú ready-made, zrkadlá, neónové trubice, krepové papiere atď. V istej časti svojej tvorby však bola v slovenskom výtvarnom prostredí výslovne solitérna, napr. v oblasti zvýrazňovania ženskej telesnosti a intimity. Aj preto je často označovaná za prvú predstaviteľku feminizmu na Slovensku. Sama však túto svoju pozíciu relativizuje vyjadrením: „Ak som bola programovou feministkou, potom som ňou bola celkom nevedomky“. V 60. rokoch 20. storočia sa J. Želibská venovala najmä environmentálnemu umeniu, inštalácii v prírode a z prírodných materiálov, z ktorých robila umeleckú dokumentáciu. V nich sa zamerala na zobrazovanie mýtov, rituálov a inotajov. V druhej polovici 60. rokov však vytvorila aj veľkorysé priestorové diela vo forme inštalácií, často spojených s hudbou. V 70. rokoch sa jej tvorba o niečo viac posunula do akčného a konceptuálneho umenia, zameraného najmä na prelínanie umenia so životom v prírode, ale i mestskom prostredí. V druhej polovici 80. rokov sa J. Želibská sústredila predovšetkým na postmoderný objekt a inštaláciu, v ktorých spája také fyzikálne veličiny ako sú svetlo, zvuk, priestor a čas. V 90. rokoch sa J. Želibská začala zaoberať video umením. Možno ju označiť za priekopníčku v umení video inštalácie, v ktorej spája viacero druhov umenia, napr. obraz a hudbu.