RUDOLF UHER - SOCHY: ZNÁME - NEZNÁME

Tvorba Rudolfa Uhra bola od začiatku spojená so základnými danosťami určujúcimi existenciu človeka – s formami prírody – zemou, kameňom, drevom, vodou a s jej vnútornými silami. Tie sa stali v jednotlivých obdobiach tvorby prevládajúcim materiálom jeho sochárskeho záujmu. Nad všetkými však dominovala a materiálový obsah jeho tvorby spájala nielen matéria, ale aj symbolika zeme. Umelec to veľmi výstižne vyjadril slovami: „Nakoniec som zistil, že mám len jednu tému, a to ZEM.“ Zem v zmysle „matka zem“, zem po ktorej kráča človek, zem ktorú v potu tváre obrábali jeho predkovia, zem pokrytú kameňmi, zem z ktorej vyrastajú stromy, zem, ktorú obmývajú vody morí a v ktorej driemu prasily, ktoré nás formovali. Všetky tieto aspekty prenikli do podstaty Uhrovej tvorby a našli v nej jedinečné umelecké stvárnenie.

Záverečné obdobie Uhrovej tvorby od roku 1975, ktorému je venovaná táto výstava, znamená návrat k pôvodnému materiálu, k hline ako sochárskej matérii. Nebol bytostným modelárom, ale s modelovaním sa stretol v období svojich sochárskych začiatkov v štyridsiatych rokoch. Už vtedy vznikol prvý cyklus hláv a figurálnych plastík po názvom „Zem“. Napriek technike plastického spracovania Uher nasledoval modelovanie detailov, ale budoval hmotný objem plastiky, jej zovšeobecňujúci archetypálny charakter. Umelec vnímal sochu ako ozvenu všetkých minulých časov odovzdávajúcich svoje posolstvo prítomnosti. Prvou skulptúrou, ktorou vtedajšie slovenské sochárstvo otvorilo dvere modernému výtvarnému jazyku, bola Hlava z roku 1945 vysekaná do kameňa, ktorá jasne naznačila Uhrovo nadčasové smerovanie. Stála na začiatku jeho skulptívneho programu, v ktorom postupne rozvinul svoju ideu fenoménu sochárstva. Sochu chápe ako hmotu. Pri jej tvorbe vychádza z bloku kameňa /dreva/, ktorý opracúva v základných formách dávajúc im v ďalšej tvorbe charakter znaku. Znaku ako vizuálnej praformy v ktorej spája skúsenosti a mýtus rodu s modernizmom európskeho sochárstva v línii predurčenej C. Brancusim.

V koncepcii je primárnu celok diela, jednotlivosti sú až sekundárne a v Uhrovom prípade vlastne vylúčené. Jeho sochy sú kompozične zovreté, stabilné a tvarovo monumentálne poňaté a to bez ohľadu na reálne rozmery. Touto koncepciou sa Uher vo svojom vrcholnom období v šesťdesiatych rokoch prepracoval ku geometricky štylizovanému formálneho jazyku. Informatívne možno uviesť vystavenú sochu Paralely, ktorá je príkladnou syntézou dosiahnutých výsledkov. Súčasne dokladá Uhrovu schopnosť vnímať aktuálne umelecké dianie a o získané podnety obohatiť svoju tvorbu. V tom čase sa u nás výnimočne dopracoval k abstraktnej geometrizujúcej koncepcii intuitívneho charakteru, ktorá mala v maľbe pendant v tvorbe Alojza Klimu. V slovenskom sochárstve nebola v šesťdesiatych rokoch s Uhrom porovnateľná osobnosť, pretože aj generačne mladší „galandovci“ zotrvali v nadväzovaní na modernu pri koncepcii figuralizmu.

K prevládajúcim materiálom drevu a kameňu pribudlo v tej dobe zvárané železo. Tento v podstate brutálny materiál si vyžiadal prehĺbenie jeho znakovej koncepcie do prísnejšej geometrizácie tvaru, čo tvorilo v rámci jeho tvorby protipól a súčasne posúvalo jeho výtvarný jazyk k hraničným polohám minimálnej formy.

Tvorba Rudolfa Uhra mala široký ohlas a vysoké odborné hodnotenie, čo malo odozvu v zaradení jeho tvorby do výstavných kolekcií reprezentujúcich slovenské umenie v zahraničí, Jednou z posledných bola jeho účasť na EXPO v Osake /1970/. Sochu Kameň a oheň možno považovať za syntézu Uhrových formových i myšlienkových zámerov. Skvelé desaťročie Uhrovej tvorby malo napriek priekopníckemu počinu v našom sochárstve, umeleckým kvalitám a úspechom pre umelca dramatický záver. Začiatkom normalizácie mal zákaz vystavovať a akokoľvek verejne prezentovať svoju tvorbu. Mnohé sochy osadené v exteriéroch boli odstránené a doslova zničené. Brutálne ideologické obštrukcie so odnieslo umelcovo zdravie. V dôsledku ťažkej choroby (1973) mal nevládnu pravú ruku, takže sekanie do kameňa či dreva nepripadalo do úvahy. V tomto ťažkom období našiel Rudolf Uher maximálnu podporu vo svojej rodine, najmä v synovi Michalovi, ktorý nasmeroval jeho návrat k tvárnej hline. K hline ako podstate Uhrovej tvorby – k zemi, ktorá je nielen duchovnom jeho tvorivosti, ale v novej situácii aj materiálom.

Prvé terakoty vznikali v dielni keramika J. Martha. Ďalšou otázkou bol spôsob práce s hlinou, ktorá je materiálom určeným na modelovanie. Princíp skulptívny a modelársky je však rozdielny. Pri prvom sa odoberá hmota z bloku materiálu a sochár musí mať predstavu formy, akú chce z bloku hmoty vysekať. V druhom prípade sa hlina nanáša na konštrukciu a modeluje formu. Rudolf Uher však nemohol a ani nechcel meniť svoje sochárske myslenie zo skulptívneho na plastické. Terakoty sú príkladom nových možností prelínania obidvoch princípov. Zakladajú sa na vrstvenej hmote akoby vysekanej z kamenných kvádrov, udržujúc tak silu pôvodnej myšlienky. Myšlienky, ktorá si najprv v terakote a následne v bronze uchovala pôvodný sochársky princíp v inom materiáli. V Uhrovej tvorbe sa tak potvrdzuje myšlienka, že materiál nemusí byť určujúcim prvkom diela. Terakota sa pre Uhra stala materiálovo náhradnou nositeľkou filozofie jeho tvorby. Prvé terakoty boli realizované podľa modelov zo 60. rokov, ktoré zostali len ako skice.

Ich pôvodný autorov zámer naplnili až bronzové odliatky. Celý proces realizácie v keramickej hline prebiehal v niekoľkých fázach: modelovanie – nanášanie vrstiev hliny do blokov podľa zámeru plastiky, po vypálení vznikol črep, ktorý sa patinoval, metalizoval, resp. glazoval. Farba bola v Uhrovej tvorbe fenomén navyše, pretože ideou bol kontext hmoty, priestoru, svetla.

Aj z týchto dôvodov sa bronzové odliatky viac približujú zámerom umelca a dôsledne napĺňajú jeho predstavy o soche.

Takmer všetky vystavené diela sú v Bratislave prezentované po prvý raz a mnohé existujú ako unikáty.

Eva Trojanová, 2015

Cena: 5,-EUR
katalóg je možné objednať na našich e-mailových adresách

Uverejnené 26.05.2015