Mlynárčik Alex

Biografia

Narodil sa 14. 10. 1934, žije striedavo v Žiline a Paríži. V roku 1951 (ako 16-ročný) zadržaný v Rakúsku za ilegálne opustenie Československa, odsúdený a väznený, neskôr pracoval ako maliar a natierač, aranžér a fotograf. V rokoch 1959 – 1965 študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (prof. Milly a prof. Matejka) a na Akadémii výtvarných umení v Prahe (prof. Sychra), v rokoch 1965 – 1967 pôsobil ako asistent na VŠVU v Bratislave. V roku 1967 začal pôsobiť v slobodnom povolaní, spolupracoval najmä s architektmi pri umeleckom stvárnení interiéru a exteriéru. Postupne začal umeleckú tvorbu realizovať v zahraničí, najmä v Paríži, publikoval manifesty a teoretické state. Získal štipendium vo Ford Foundation (1972) a Guggenheim Foundation (1986). V roku 1968 odmietol ponuku žiť a tvoriť vo Francúzsku a toto rozhodnutie nezmenil až do roku 1989. V 70-tych a 80-tych rokoch trvalo žil v Prahe, v ktorej sa postupne začlenil do jej kultúrnej scény. Často bol v tomto období na dlhodobých pobytoch v Žiline a Paríži. V roku 1972 bol vylúčený zo Slovenského zväzu výtvarných umelcov, Mlynárčik bol explicitne považovaný za propagátora „myšlienok buržoázneho západného umenia“. V rokoch 1990 – 1991 Mlynárčik pôsobil ako riaditeľ Galérie umení v Žiline.

Tvorba

Alex Mlynárčik je jeden z mála slovenských výtvarníkov, ktorým sa podarilo zasiahnuť aj do vývoja západoeurópskeho výtvarného umenia. Umelecky i osobnostne determinujúce sa pre neho stalo jeho stretnutie s francúzskym výtvarným kritikom Pierrom Restanym. Práve on definoval teóriu Nového realizmu a založil rovnomennú skupinu (1960 – 1964), ktorej najvýznamnejším predstaviteľom bol Yves Klein a podľa ktorej všedné, obyčajné veci a skutočnosti vstupovali do výtvarného diela. A. Mlynárčik sa stal protagonistom „slovenskej línie“ Nového realizmu (Chalupecký), ktorý si vybral dve základné myšlienky – privlastnenie reality a reakciu publika. V prvej polovici 60-tych rokov bol A. Mlynárčik ovplyvnený tvorbou M. Medka a mal blízko k abstrakcii (informelu). V tejto línii vytváral cykly pozlátených reliéfov, ktoré nazýval Epitafy alebo Relikviáre. Neskoršie diela s názvami Permanentné manifestácie, v podobe dotvorených ready-made torz figurín ženských tiel, už predstavovali Mlynárčikov príklon k Novému realizmu. Ten bol založený na východisku, akoby sa všedné veci (napr. figuríny ženských tiel) vymkli zo všedných súvislostí, dokazujúc, že v každom realistickom predmete je aj „poetický náboj“. Približne od polovice 60-tych rokov sa však Mlynárčikov výtvarný prejav takmer dematerializoval. Mlynárčik skôr „manifestuje svoje a kolektívne pocity ako vyrába obrazy“ (Lamač). Stále viac a viac sa posilňovala „akčná línia“ Mlynárčikovej tvorby. Mlynárčik chápe umenie ako „totálnu akciu“ (Štraus). V roku 1965 A. Mlynárčik vydal Manifest HAPPSOC (spolu s Filkom a Kostrovou) a zorganizoval rovnomenné akcie v Bratislave. Pokračoval pod viacerými názvami – s rôznym zameraním a na rôznych miestach – v ich organizovaní doma i v zahraničí (Francúzsko) až do konca 90-tych rokov. V podmienkach socialistického realizmu a normalizácie mali tieto akcie zjavný „revoltujúci“ podtext. V roku 1971 založil, spolu s architektmi Meckovou a Kupkovičom, skupinu VAL (Cesty a aspekty zajtrajška). Mlynárčik sa v priebehu 20 rokov podieľal na približne deväťdesiatich výtvarno-dekoratívnych projektoch v architektúre a urbanizme. Práve tieto projekty mu umožnili „finančne prežiť“ svoju avantgardnú umeleckú orientáciu. V 90-tych rokoch Mlynárčik vytvoril série fotomontáží, v ktorých spájal rôzne motívy, často krajinu, do ktorej „zasadil“ ženské telo, resp. ženský akt. Mlynárčik chápe svoju tvorbu predovšetkým ako prostriedok a výsledok kolektívnej komunikácie, zasahujúc významy všednej každodennej skúsenosti, nebráni sa diváckej interpretácii či dokonca dotvoreniu svojho diela.