STANO FILKO - BIELA ONTOLOGIA TRANSCENDENCIA METAFYZIKA

Stano Filko [SF] patrí ku generácii slovenskej neoavantgardy 60. rokov, do ktorej patria umelci, ktorí sa zaoberali performanciou života ako Peter Bartoš, Július Koller, alebo Alex Mlynárčik. Práve s Mlynárčikom Filko spolupracoval na projekte manifestu a readymade-eventu happsoc. Ten vznikol apropriáciou časovo a priestorovo vymedzenej reality mesta Bratislavy medzi socialistickými oslavami sviatku práce a ukončenia druhej svetovej vojny (Happsoc I., Bratislava 2. – 8. máj 1965; spolu so Zitou Kostrovou). Ako sociálny happening pokračoval vo svojej tretej sérii Filkovou Akciou Univerzál, v rámci ktorej si prisvojil „skutočnosť“ Československa s jeho životom, minulosťou a budúcnosťou v priestore a čase (Happsoc III. Oltár súčasnosti, 1966). Nasledoval Happsoc IV. (1968-71) v dimenziách celého vesmíru. Oproti výskumu fyzického sveta, v 70. rokoch začal spolu s Milošom Lakym, ktorý inicioval problematiku bieleho priestoru, rozpracovávať ideu transcendentna, ktoré v rámci projektu a manifestu Biely priestor v bielom priestore (1973-74, spolu s Jánom Zavarským) formulovali ako „čistú emóciu“. Podobne ako happsoc, aj koncept bieleho priestoru sa pre Filka stal životným projektom. Ďalej ho rozvíjal individuálne. Od počiatočnej materializácie bieleho priestoru v 70. rokoch, smerom k jeho sublimácii v rokoch 90. (viď okruh diel, ktoré často i spätne zaradil pod variovaný názov „Biela – Ontológia – Transcendencia – Metafyzika“).

V roku 1982 emigroval zo socialistického Československa do Nemecka, kde bol v kontakte i napr. s Josephom Beuysom. Auto Škoda, na ktorom utiekol z krajiny, premaľoval na bielo (BAJ-85-70) a vystavil na prehliadke dOCUMENTA v Kasseli krátko po svojom príchode. Neskôr odišiel do New Yorku, kde sa stretol i s celebritami ako boli Andy Warhol alebo Keith Haring. Hoci sa nikdy nenaučil po anglicky, vytvoril si vlastný „newspeak“, ktorý sa stal súčasťou jeho diel. Tento unikátny, internacionálny jazyk používal na komunikovanie svojej idey sveta. Ako eklektický mix rozličných filozofických a vedeckých terminológií v ňom kombinoval aj množstvo mystických a ezoterických zdrojov. V 80. rokoch sa venoval najmä neoexpresívnej maľbe. Po zmene režimu v roku 1989 sa vrátil na Slovensko. Od roku 1991 žije v Bratislave a zaoberá sa rozpracovávaním svojho autonómneho ideologického systému, ktorý nazýva psychofilozofický systém. V ňom vysvetľuje svoj holistický koncept sveta. Do postbigbang časti svojho diela, v ktorej sa zaoberá fyzickým časopriestorom zaraďuje kozmologickú líniu svojej tvorby, ktorá sa vzťahuje k happsocu od 60. rokov po súčasnosť. Oproti tomu, antebigbang časť jeho tvorby sa týka sveta metafyzického a začleňuje sem diela súvisiace s bielym priestorom od 70. rokov po súčasnosť.

V dedine Veľká Hradná pri Trenčíne začal SF realizovať monumentálny komplex Archa (od 2005), ktorý mal absorbovať všetky jeho diela na úrovni archívu, dielne, laboratória a inštitútu. Priestory Archy začal budovať okolo sedliackeho domu svojich starých rodičov. Koncepcia tzv. Gesamtkunstwerku s premysleným umiestnením vybraných elementov (ako pyramíd, včelích úľov, a i.) mala definovať Filkovu osobnú/životnú a univerzálnu/kozmickú dialektiku. Skoncentroval tu svoje rozsiahle oeuvre, vrátane prác, ktoré od polovice 60. rokov skladoval v časových vrstvách v ateliéri na Snežienkovej ulici v Bratislave pod Kamzíkom. Triedenie do farebných priestorov a ich poňatie v celkovej totálnej inštalácii s vertikálnym a horizontálnym členením na 5. dimenzií a 12 farieb (do tejto podoby sa systém vyvinul v nultých rokoch), korešpondovalo s charakterom tvorby SF, v ktorej každé jedno dielo je súčasťou jediného životného diela. V rokoch 2012-13 boli diela z Veľkej Hradnej z rodinných dôvodov prevezené a Projekt Archy zostal nerealizovaný.

Filkova produkcia je obzvlášť rozsiahla a dynamická. Je založená na kumulatívnom archivovaní objektov a ich dokumentácií. Zahrňuje nielen inštalácie a prostredia, ale aj obsiahly projektart, nazývaný i prospektart, planart či textart, ktorý je teoretickou a dokumentačnou bázou tvorby SF. Najrôznejšie textové diagramy v rozličných médiách z veľkej miery obsahujú, či už nájdené alebo apropriované, v čase vždy nanovo komentované (rozumej aktualizované) a readjustované papierové materiály. Kým v 60. a 70. rokoch sa jedná najmä o rôzne typy tlačovín, v 90. rokoch sú ustálenejším formátom A3 milimetrové papiere a zvlášť po roku 2005 xeroxové prekresby. Neoavantgarda 60. rokov, ktorá definovala svoj koncept umenia vo vzťahu k limitom tradičných médií používala komplexnú apropriáciu na prenos readymade-u z reálneho života do pomyselného sveta umenia, v ktorom ho musela nanovo rekontextualizovať, k čomu slúžil prepracovaný teoretický systém. SF do každej novej aktualizácie svojho systému spätne zaradil aj staršie práce. Takto narábal i s dnes už ikonickou, kozmologickou ikonografiou, ktorú v 60. a začiatkom 70. rokov prevzal z propagandy letov do vesmíru. Adekvátne tomu pracoval aj s dokumentáciou svojich nezopakovateľných prostredí, ktorú priebežne komponoval do nových, originálnych a ľahko šíriteľných artefaktov (zvlášť kresieb, fotografií a tlačí), ktoré neobmedzene rozmnožoval, viacnásobne prerábal a vrstvil.

Filko mal vždy ambíciu meniť výstavnú prax. Jeho vymedzenie sa voči tradičným médiám maľby a sochy viedlo k ich rozšíreniu do inštalácie. Jeho prvé prostredia v ľudskej mierke – v štandardizovaných rozmeroch 6 x 7 m – sa postupne rozpínali do celých výstav, expandovali do všetkých priestorov galérií... Až všetky jednotlivé viacpohľadové objekty, často prekvapivo odvodené od formátu závesného obrazu, nakoniec zaradil do svojho jediného (celoživotného) diela. Jeho psychofilozofický systém vysvetľuje vnútornú dynamiku jedinečných prvkov (všetkých Filkových diel), ktoré sú jeho súčasťou. Každá práca je naviac vybavená istou konkrétnou predispozíciou, ktorá umožňuje detektovať jej zamýšľané umiestnenie v rámci celku. V dielach SF nie je nič skryté. Pokiaľ použije farbu, izolačnú penu a čokoľvek, tak aj s plechovkou alebo obalom spreja. Hoci umiestni spojovací šraub tak, aby udrel do očí, prevedenie, akokoľvek špecifické, nikdy nie je pointou. O tom vypovedá Filkove nikdy nekončiace prerábanie, úmyselné ničenie a viditeľne laxné zaobchádzanie so svojimi dielami.

V ideologickom psychofilozofickom systéme majú svoje miesto nielen readymade texty, ale aj neologizmy, ktoré často vznikajú skladaním a krátením už existujúcich slov. V súlade so svojim zdanlivo hermetickým, skoro až alchymistickým zaujatím si Filko vytvára vlastný slovník. Svoj systém dopĺňa unikátnou ikonografiou s konkrétnou repetíciou prvkov, ako sú zrkadlá, glóbusy, bomby, rebríky, atď. Keďže SF konceptualizoval časovú dimenziu, v postbigbang časti svojej tvorby sa zaoberá existujúcim fyzickým priestorom, ktorý popisuje výrazmi „materializácia – história – rácio – ego“, zatiaľčo v časti antebigbang skúma metafyzický svet, tzn. paralelné univerzum, ktoré je dosiahnuteľné prostredníctvom 4. dimenzie čistého času („pure time“) cez „senzualitu – senzibilitu – emóciu – spiritualitu“. V tomto zmysle používa napríklad znak kríža, ktorého horizontálne rameno predstavuje racionálnu úroveň uchopovania sveta (IQ = „intelekt – rozum“), zatiaľ čo vertikálne rameno prechádza všetkými dimenziami, kde siaha až k transcendentnu a je iracionálnym princípom (CQ = „cit – senzitivita“). Koncepty postbigbang a antebigbang sa ale nevzťahujú výlučne len ku vzniku sveta a transformácii života či života po živote, sú súvzťažné i s vlastnými Filkovými inkarnáciami, vrátane jeho klinických smrtí.

SF rozoznáva niekoľko identít seba. V súvislosti so všeobsiahlejšou ideou neprestajnej transformácie bytia sa jeho klony vzťahujú k rozličným obdobiam jeho života a tvorby: FILKO (1937-77) – FYLKO (1978-87) – PHYLKO (1988-97) – PHYS (1998-2037). Hovorí o sebe aj ako o TRIMINI, namiesto dualistického zverokruhového znamenia Blíženci/Gemini. Uvádza, že sa narodil tri krát: 13. júna 1937, po transfúzii krvi 14. júna 1937 a znova 15. júna 1937, ako to malo byť chybne zaevidované v jeho prvých dokladoch. Inkarnoval sa ešte dva krát. Prvú klinickú smrť prežil počas pasenia kráv po páde v kameňolome v roku 1945 a druhú v roku 1952 po zásahu elektrickým prúdom a páde z rebríka v továrni na vojenskú výrobu. Mnohé prvky z jeho privátnej mytológie (ako rebríky, bomby, tunel do inej dimenzie, atď.), ktoré sa vzťahujú k týmto udalostiam sa stali súčasťou jeho ikonografie. Nielen konkrétne objekty, ale napríklad i vybrané čísla používa pre ich skryté významy. Komponuje ich v umení a kdekoľvek v živote (dátumy jeho znovuzrodení napr. tvorili súčasť jeho telefónnych čísel). Zaujíma sa o numerologické koncepty, zvlášť o hebrejskú, starovekú kozmologickú a kabalistickú numerológiu, ktoré integruje do svojej tvorby. Rok narodenia 1937 zaznamenáva ako dátum vzniku svojich ideí. Mnohé diela spätne datuje a nie vždy (od 90. rokov už len výnimočne) vôbec eviduje časový údaj ich materiálnej produkcie alebo neskoršieho prepracovania. Takéto datovanie nesleduje vznik fyzického artefaktu, ale zrod konceptu, prípadne dátum jeho (napr. výstavnej) revízie. SF sa permanentným prepracovávaním snaží o bližšie špecifikovanie významov svojich diel. V 90. rokoch preto rekonceptualizoval svoj teoretický systém a štrukturálne ho prehĺbil smerom k totalite.

Zvlášť dôležitý je Filkov systém farieb. Vytvoril ho nielen na pozadí poznania systematizovaného vo fyzike (viď Newton), ale aj v kontexte teórie farieb, skúmanej v umení. Kľúčovou pointou je, že systém farieb používa ako logickú štruktúru, v ktorej 5 dimenzií vytvára hrubé vertikálne členenie, ktoré je horizontálne usporiadané podľa 20. farieb. Tento vývoj prešiel priebežným štrukturovaním na 7 farieb v 90. rokoch a 12 farieb v neskoršom vývoji až do nedávneho obdobia; aktuálnych 20 farieb vzniklo rozpracovaním metafyzických otázok, čo korešponduje s Filkovým zameraním sa na oblasť ontologického poznania v posledných rokoch. Zatiaľ čo každá horizontálne radená farba siaha len po istú dimenziu – pričom pretínajúce sa body vytvárajú čakry – každá vyššia dimenzia obsahuje všetko z predošlých nižších úrovní. Priestorovým modelom takejto schémy by bola pyramída.

5. D. SF je časovo neurčený metafyzicko-ontologický priestor [12. transparentná farba predstavuje absolútno; 11. biela esenciu; 10. zlatá znamená ducha/spirit].

4. D. ako spojenie medzi 3. D. a 5. D. definuje altruizmus. V protiklade k 5. D., ktorú charakterizuje dokonalá symetria, tu ide o asymetrický časopriestor posmrtného života [9. strieborná farba je vrcholom ducha („Spirit Univers“); 8. ružová značí faloš i lásku; 7. fialová je destináciou klinickej smrti].

3. D. je časopriestorový rozsah fyzického sveta („kozmo-univerza“), ktorý SF asociuje s egoizmom [6. čierna/indigo farba reprezentuje ego a čiernu hmotu; 5. modrá predstavuje kozmos a materiálnu realitu; 4. zelená oproti tomu sociálno-politickú realitu i sociálne utópie; 3. žltá sa vyznačuje dualizmom a SF ju spája so zrodením „hermafrodita“ a počiatkom ľudstva; 2. oranžová je erotika a sex; 1. červená znamená biológiu, ženstvo, tzv. „magmu“].

Toto triedenie korešponduje s vyššie uvedenou Filkovou chronológiou tvorby, ktorú neustálym antedatovaním zdanlivo mätie, na úrovní ideí ju ale naopak spresňuje. Kým postbigbang spadá do riešenia problémov 3. dimenzie bytia – po vzniku a zániku života i sveta; antebigbang súvisí s metafyzickým svetom, s ktorým je známy svet 3. dimenzie prepojený prostredníctvom 4. dimenzie. Kým v 90. rokoch, po eklektickej fáze amerického obdobia 80. rokov, Filko svoju tvorbu systematizoval, od začiatku nultých rokov sa sústredil na problematiku 5. dimenzie – na popisovanie „esencie“ sveta, ktorý ešte pred Veľkým treskom nemal fyzickú podobu (ako to nazýva „nič v ničom“), do ktorého sa fyzická podstata, či už na spirituálnej alebo energetickej úrovni, transformuje ďalej.

Filkov systém je všeobsahujúci. Farby, ktoré postihujú vesmírny poriadok sú ďalej štrukturované známymi systémami poznania, filozofickými systémami až po samotné logos. Štrukturalizácia ako analytický mód zahrňuje akékoľvek možné fenomény, či už tie definované alebo nanovo formulované autorom. Podštruktúry môžu byť vytvárané kontinuálne, až po dosiahnutie tej najmenšej častice. Podľa tejto rovnice je možné vytvoriť nekonečný lineárny rad. Súčasne ale v tomto systéme neprebieha len jeden takýto rad, ale nekončiace množstvo k sebe sa navzájom vzťahujúcich radov, ktoré Filko vytvára na rozličné témy a v rámci rôznych systémov vedenia, ktoré ho zaujímajú . V množstve svojich popisov typicky pracuje s protikladmi. Binárne opozície mu umožňujú rozvinúť násobnú vnútornú dialektiku (jednou z jeho obvyklých opozícií je „egoizmus“ vs. „altruizmus“). Všetky takzvané rady, ktoré utvára teda prebiehajú paralelne. Napríklad farby zasahujúce konkrétne dimenzie môžu reprezentovať a byť i nahradené základnými živlami (oheň, voda, vzduch, zem), svetovými stranami (V, Z, S, J), v inom prípade sociálnymi témami a ďalšími faktormi. Sledujúc takto postavenú štruktúru, Filko je schopný neustále dopĺňať a obnovovať paralelné nekonečné rady funkčnými vzájomnými vzťahmi. Takto komplexne sa prekrývajúce vrstvy vytvárajú rizómu.

Filko je často považovaný za utopistu. Sleduje univerzalistický model sveta za naším známym univerzom. Neustále prehlbuje paralelne prelinkované subštruktúry svojho systému v snahe sa dospieť k akémusi finálnemu algoritmu („singulárnej pravde“ namiesto „pluralistickej relativity“), ktorý by vysvetlil konštantné transformácie života a umožnil tak definovať nekonečno. Filko ako neoavantgardista považuje pluralizmus za zavádzajúci. Vo svete, v ktorom každá čiastočka je všeobsahujúca hľadá „absolútnu objektivitu“.

Mira Keratová

Cena: 5,-EUR
katalóg je možné objednať na našich e-mailových adresách