SLOVENSKÉ KONCEPTUÁLNE UMENIE - vo fotografii

Dovoľujeme si Vás pozvať na vernisáž výstavy SLOVENSKÉ KONCETPUÁLNE UMENIE - vo fotografii.

Vernisáž: 07.03.2024 o 18:00

Výstava potrvá od 08.03.2024 do 22.03.2024.

Zoznam vystavujúcich autorov:
Adamčiak Milan, Bartoš Peter, Bartusz Juraj, Budaj Ján, Havrilla Vladimír, Filko Stano, Kern Mic...

RUDOLF SIKORA - TREŤOTRIEDNA CIVILIZÁCIA

PREDĹŽENIE VÝSTAVY

VÝSTAVA POTRVÁ DO 19.01.2024

Rudolf Sikora Treťotriedna civilizácia
Od varovania (1970 – 1976) k agónii (2021 – 2023)

Kurátorka: Nina Vrbanová
Miesto: Galéria Art Capital, Nám. SNP 13, Bratislava
Otvorenie: streda 6. decembra 2023 od 18:00 do 20:00 hod.
Trvanie výstavy: 07.12. – 21.12.2023, 08.01. – 17.01.2024

Autorská výstava Rudolfa Sikoru nadväzuje na dlhodobé programové zameranie Galérie Art Capital v Bratislave, v ktorom inštitúcia prezentuje a reflektuje dielo významných slovenských konceptuálnych umelcov a umelkýň. Z minulých rokov možno pripomenúť najmä výstavné a edičné projekty venované Stanovi Filkovi, ktoré boli ocenené (nominácia na Cenu Tatra Banky za Vizuálne umenie v roku 2014) a ktoré spravidla sprevádzal aj katalóg a spracovanie diela. Okrem Filka je to aj zastúpenie tvorby Petra Bartoša, Júliusa Kollera, Alexa Mlynarčíka, Monogramistu T.D. a ďalších v rámci kolektívnych výstavných projektov. Galéria na tomto segmente svojho programu spolupracovala s kurátormi a kurátorkami, ktorí sa na danú oblasť špecializujú, najmä: Aurel Hrabušický, Nina Vrbanová, či Mira Keratová.

Rudolf Sikora (ako o čosi mladší autor) spoluformoval konceptuálny prúd vizuálneho umenia na Slovensku, a to predovšetkým usporiadaním 1. otvoreného ateliéru v roku 1970 v Bratislave. Popri generačne i konceptuálne spriaznených autoroch a autorkách sa Sikora už v ranej fáze svojej tvorby profiloval ako výrazne ekologicky angažovaný. Okrem fakticky prvej neoficiálnej (bytovej) výstavy, ktorá sa zapísala ako „slovenský manifest konceptualizmu“ a predurčila vývin tvorby viacerých (dnes) kľúčových autorov a autoriek, to boli v prípade Sikoru začiatkom 70-tych rokov aj legendárne land-artové a tiež akčné projekty ako napr. Z mesta von (1970). Tejto línii svojej tvorby ostal Sikora z hľadiska obsahu a osobnej zanietenosti verný dodnes.

Cieľom výstavy Treťotriedna civilizácia je premostiť súčasnú tvorbu autora s ranými prácami na tému ekológie a civilizácie. Hoci sa jedná o umelca – predstaviteľa staršej generácie, jeho témy sa aj dnes stávajú mimoriadne aktuálnymi. V globálnom kontexte viac ako inokedy kulminuje otázka ekologickej krízy, ktorú komplikuje vojnový konflikt na Ukrajine a hrozba jadrovej vojny. Sikorovo rané dielo zo 70-tych rokov (cyklus Z mesta von / 1970, alebo séria Rezy civilizáciou / 1972) získava v spätnom pohľade na naliehavosti. V kontexte jeho najnovších prác (veľkoformátová maľba, grafika, kresba, ale aj priestorový objekt) zasa naberá na sile skepsa z regresívnych spoločenských pohybov a udalostí (proti-ekológii, proti-humanizmu, proti-rozvoju). Na pozadí svojej novej tvorby Sikora kladie existenciálne otázky: bude ešte príroda? bude ešte civilizácia?

Okrem naliehavých tém, ktoré výstava vizuálne reflektuje, je tu aj ambícia skúmať vzťahy ranej a aktuálnej tvorby autora. Autori a autorky staršej generácie sú často vnímaní v kontexte svojho celoživotného diela a ich aktuálna tvorba je len málo prezentovaná, ocitá sa tak skôr na okraji. Aktuálne série Rudolfa Sikoru na tému „antropocén a civilizácia po ňom“ pritom mimoriadne rezonujú so súčasným dianím a poukazujú na apelatívny záujem o otázky ekológie už v druhej polovici 20. storočia (napr. tiež aktivity Rímskeho klubu). -nv-

Projekt z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Natalia Šimonová - Beyond the memory

Natália Šimonová - Beyond the Memory

Kurátorka: Nina Vrbanová
Galéria Art Capital, Námestie SNP 13, Bratislava
Vernisáž: štvrtok 27. apríla 2023 od 18:00 do 20:00 hod.
Trvanie: 28.04. – 19.05.2023
Výstava je prístupná počas pracovných dní od 13:00 do 18:00.

Samostatná výstava Natálie Šimonovej (nar. 1995) je pilotným projektom novej programovej línie Galérie Art Capital v Bratislave. V rámci súčasnej slovenskej vizuálnej scény sa nová dramaturgická línia zameria na reflexiu a podporu tvorby mladšej generácie autoriek a osobitne maliarok, ktorých tvorba oslovuje, rezonuje a ktorá najmä sľubuje inováciu a kritickú reflexiu v oblasti klasického maliarskeho média. Zameranie a programový profil galérie, nateraz ukotvený najmä v oblastiach slovenskej výtvarnej moderny a tiež konceptuálneho umenia, sa tak rozšíri o tzv. ženské dejiny umenia, ako aj o prezentáciu výsostne aktuálnej vizuálnej tvorby mladých autoriek.

Hoci je dielo Natálie Šimonovej v našom prostredí dnes už celkom dobre známe, patrí k aktuálne nastupujúcej generácii autorov a autoriek narodených po Novembri 89. Študovala maľbu na Akadémii umení v Banskej Bystrici, kde v súčasnosti pôsobí ako doktorandka na Katedre intermédií a digitálnych médií. V umeleckej obci, ako aj širšej verejnosti, jej dielo zarezonovalo najmä v súvislosti s ocenením VÚB Maľba, ktorého laureátkou sa Šimonová stala v závere roka 2020. Krátko na to v roku 2021 nasledovala jej účasť vo finále medzinárodnej súťaže Strabag Artaward International, kde získala Cenu uznania. Absolvovala viacero domácich aj zahraničných umeleckých rezidencií.

Výstava s názvom Beyond the Memory prináša konzistentnú sondu do tvorby autorky. Špeciálne pre výstavu vzniká kolekcia veľkoformátových malieb, ktoré sa v priestore stretávajú s dielami staršieho dáta. Priestorové riešenie výstavy umocňuje vnímanie Šimonovej ako neklasickej – intermediálnej autorky, ktorá si odvážne „uzurpuje“ pozície obrazu ako priestorového objektu. Dominantne maliarska prezentácia tak získava parametre priestorovej inštalácie, kde obraz vstupuje do objektu a zase naopak, čím vzniká vizuálne atraktívna komunikácia. Šimonovej vizuálny štýl a jazyk, založený na hrdzi a korózii, pritom paradoxne rezonuje s „leskom“ galerijného priestoru.

Na rovnakom princípe funguje aj nosná téma Šimonovej diel, ktorú predstavujú minimalisticky a skôr náznakovo poňaté rezíduá socialistickej urbanistickej kultúry. Detské preliezačky, kolotoče, miestny rozhlas či typické kovové brány sú v dielach autorky akoby vytrhnuté z kontextu a zaostrené na vlastnú koróziu až rozklad. Kovové štruktúry minulosti sú tu „zoomované“ často v absurdnom monumentalizovanom detaile, ktorý sa triešti a rozpadá vo vlastnej zbytočnosti a okrajovosti. Šimonová v osobitom maliarskom výraze cieli pozornosť na realitu (post)socializmu vytesnenú z pamäte, ktorá prežíva vlastnú – okrajovú estetiku postupnej degradácie a rozkladu.

Autor textu: Nina Vrbanová

Projekt z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

THIS IS THE WAY #2

THIS IS THE WAY #2

Dňa 30.11.2022 o 18:00
Úvodné slovo: PhDr. Ivan Jančár

Dovoľujeme si Vás pozvať na druhú výstavu z cyklu "THIS IS THE WAY".
Výstava potrvá do 16.12.2022.

Počas vernisáže a trvania výstavy bude prístup do galérie Art Capital zo zadnej strany budovy - Kolárska ulica č. ...

MONOGRAMISTA T·D: make up minimalizmu

MONOGRAMISTA T·D
make up minimalizmu

Dezider Tóth (Monogramista T.D.) patrí k výrazným osobnostiam slovenského výtvarného umenia záverečného obdobia druhej polovice 20. storočia. Je autorom, ktorý programovo prekračuje hranice výtvarných žánrov a médií. Venuje sa maľbe, kresbe, ilustrácii, gra...

STANO FILKO: Creating On Paper, Thinking In Space

STANO FILKO
Creating On Paper, Thinking In Space

V roku 2014 získala privátna galéria a zároveň aukčná spoločnosť Art Capital v Bratislave do exkluzívnej správy prakticky celoživotné dielo Stana Filka (1937, Veľká Hradná – 2015, Bratislava). Išlo o mimoriadne obsiahly konvolút diel, ktorý sa v...

PETER KALMUS - VSTUP VOĽNÝ!

„Listujeme v knihách,
hlavami škrtáme o drsné plochy strán
a začíname rozumieť
výstražnej reči živých
zo spoločných hrobov“

Ján Stacho

Umenie a emócie majú k sebe odjakživa veľmi blízko. Umenie nielen emócie vyvoláva, ale je nimi veľmi často aj inšpirované. A to hlavne tými najsilne...

Ján Vasilko - Barokový minimalizmus

Výlet bez plánu cesty

Geometrická maľba svojimi presne definovanými líniami a ostro rezanými tvarmi často inklinuje k racionálnemu uchopeniu výrazových prostriedkov. Usporiadava prvky do systematických kompozícií, podliehajúcich zjavnej či skrytej logike. Budovanie obrazov tak akoby zo svojho princípu redukovalo vplyv náhody a filtrovalo emóciami nabité tóny, ktoré sa stali doménou abstraktného expresionizmu. Samostatná výstava Jána Vasilka v priestoroch galérie Art Capital narúša túto zažitú dichotómiu. Prezentuje najnovšiu podobu tvorby etablovaného maliara, prostredníctvom skôr započatých sérií však dáva divákovi možnosť porovnať ju s jeho inými, možno známejšími polohami.

V umeleckom programe Jána Vasilka dlhodobo rezonuje záujem o geometrický jazyk. Kombinuje a pretvára vizualitu, obklopujúcu moderného človeka: stroje, spotrebiče, súčiastky, architektúru či dizajn. Komplexná, ale presne vyznačená mechanika civilizovaného života sa odráža v repetícii prvkov a sériovosti námetu, čistote a presnosti tvarov podobnej technickým nákresom. V tomto prísnom poli rozohráva Vasilko absurdné drámy, v ktorých sa miešajú protichodné emócie, ostrovtip i kritika. Technické prístroje v nich sa poľudšťujú a stávajú hlavnými protagonistami v tejto hre – alebo by sme mohli povedať, že sú to naopak ľudia, ktorí sa transformujú na stroje?

Tieto východiská tvoria podhubie nového smerovania k voľnej abstrakcii, očistenej od vzťahu k predmetnosti. Vhľad do staršieho spôsobu tvorby na výstave odhaľuje divákovi jeho paradoxné vymedzenie sa i fundamentálne vyrastanie z doterajších koncepčných i technologických postupov.

Jedným z nich je línia ako primárny maliarsky vyjadrovací prostriedok. Dlhé rovné obrysy potrebné pre vytvorenie rôznych industriálnych motívov je nutné rysovať na viackrát. Línia sa tak v procese tvorby objavuje samostatne, oprostená od účelu a konceptu. K jej uvoľneniu v rámci finálnej maľby pristúpil prvýkrát v roku 2007, kedy v rámci kompozície použil niekoľko voľne načrtnutých čiar, ktoré samé o sebe neniesli predmetný význam. Podobne sa význam línií čiastočne rozpúšťa aj v sérii Nepokoje, v ktorej sa obrysy reality zliali do neprehľadnej štrukturálnej zmesi siločiar.

Vasilko pritom líniu nevníma efemérne, ako pohybový záznam či stopu cesty bodu, ale ako pevné prvky, akési stavebné kamene, ktoré ukladá a zároveň tvorí. Oproti mechanickému prenášaniu skice na plátno, kedy sa gro tvorivej činnosti odohráva počas kreácie námetu, emancipuje samotný proces maľby. Tentoraz nekopíruje vopred pripravené cesty, ale stáva sa autentickým hľadaním vyjadrenia tu a teraz.

Ak v geometrickej maľbe náhoda a momentálna intervencia ničia starostlivo rozvrhnutý celok, v tomto type práce ju dopĺňajú o netušený expresívny prvok. Hoci narába „len“ s rovnými čiarami ich rôzna dĺžka, farebnosť, smerovanie a vzájomný kontrast či pomlky medzi nimi sú autonómnym záznamom aktuálneho pocitu či rozpoloženia, svojou intuíciou blízkou k hudobnému komponovaniu. Ako pri tejto činnosti i pre neho hrá dôležitú úlohu rytmus, harmónia, napätie či pauza. Dáva tak vznikať voľným štruktúram v kombinácii horizontálnych i vertikálnych línií, ktoré miestami kontrastne pologeometricky ohraničuje v akejsi ozvene industriálnej matrice, či textúram jednosmerne linkovaných prúžkov, ktorých usporiadanie a vzťahy generujú výraz maľby. Nie sú pokusom o prepis či šifrovanie reality, abecedou, kódom ani technickým zápisom. Hoci môžu vyvolávať množstvo asociácií, fungujú skôr ako Rorschachov test a odhaľujú myšlienkové pozadie interpretujúceho.

Dôraz pritom kladie na akt tvorby, ktorý sa stáva denníkovým záznamom procesu, jedinečnej kombinácie slobodného rozhodnutia ťahu a statusu quo na plátne. Práve ten rozhoduje o konečnom výsledku. Nie je vopred vytýčený, ale zjavuje sa z neho. Do istej miery tak paradoxne v exaktnom jazyku geometrie tematizuje únik pred akousi formou Machenschaftu, riadeným, nalinkovaným prežívaním, ktorého odraz by sme v 20. storočí mohli hľadať v hektike modernity a monotónnej urgencii pásovej výroby, v 21. storočí v to-do listoch, sebaoptimalizačných či navigačných appkách, ktoré naplánujú náš cieľ a krok za krokom nás za ním dovedú. Ján Vasilko je však podľa vlastných slov momentálne na výlete bez mapy a plánu cesty.

Jana Babušiaková

Z dôvodu protipandemických opatrení výstava prebieha v režime OP

Vstup do galérie je aktuálne limitovaný z dôvodu protipandemických nariadení, počas otváracích hodín si po telefonickom kontakte príde po Vás zamestanec galérie a vpustí Vás do budovy.

Za pochopenie ďakujeme.

Prosím volajte na:

Roman Krejčí                       
+421 905 407 741 

Karin Krejčí Schoeferová     
+421 904 223 439 

Igor Krejčí                           
+421 905 618 491

THIS IS THE WAY

JURAJ MELIŠ - KONCEPTUÁLNY SOCHÁR, KRESLIAR A GRAFIK

Narodil sa 13. 7. 1942 v Nových Zámkoch, zomrel 22.11.2016 v Skalici. V rokoch 1960 – 1966 študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, na oddelení figurálnej plastiky (prof. Kostka). Po ukončení štúdia zostal žiť a tvoriť v Bratislave, kde si v roku 1976 vytvoril vlastný ateliér. Po roku 1968 mohol oficiálne vystavovať najskôr obmedzene a neskôr vôbec. V období 1970 – 1982 vytvoril šesť albumov vo vlastnom náklade. Prezentoval v nich svoje sochy, reliéfy, kresby či koláže, ktoré nemohol verejne vystaviť. V rokoch 1983 – 1988 pôsobil ako externý pedagóg na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. V roku 1989 bol spoluzakladateľom združenia výtvarníkov Gerulata. V období 1990 – 2007 pôsobil ako pedagóg na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave.

Tvorba

Tvorba Juraja Meliša je osobitým príspevkom do súčasného slovenského výtvarného, najmä sochárskeho, umenia. Jeho vizuálny svet je výsostne pôvodný a osobitý, a pritom jasne rozpoznateľný. J. Meliš rezignuje na dva tradičné sochárske postupy, pri ktorých jadro sochy vzniká uberaním alebo pridávaním sochárskeho materiálu, volí cestu voľnej tvarovej skladby, objavuje poéziu stretávania sa nájdených predmetov s novotvarmi. Využíva pritom skôr postupy blízke asambláži ako sochárstvu. Od samého začiatku svojej tvorby J. Meliš reprezentoval antitradičný sochársky program, založený nie na zobrazujúcej tradícii, ale na oslobodzujúcom geste, zdôrazňujúci civilizačné témy. Neraz mu na to stačili nájdené drievko, klinček, kúsok drôtu či plechu. Práve tieto materiály najviac vyhovovali obsahu, forme a „melišovskej“ technike spracovania sochy. J. Meliš je výnimočný práve v schopnosti pretvárať a dotvárať nájdené predmety a materiály, spájať ich do nových celkov a povyšovať ich na umenie. V roku 1970 a 1971 vytvoril cyklus veľkopriestorových inštalácií drevených sôch s názvom Prostredie. O niečo neskôr, v prvej polovici 70. rokov „ortodoxný sochár“ pracoval aj v plošných médiách (najmä koláže, vypaľované drevo, vizuálne texty, grafika) na báze konceptuálnych výtvarných princípov, s častým využívaním lettristických prvkov. Pravdepodobne skúsenosti s touto tvorbou mu umožnili v období 70. a 80. rokov vytvoriť autorsky originálny, na Slovensku ojedinelý výtvarný program, v ktorom konceptuálne princípy transformoval do osobitej sochárskej výpovede. Prejavilo sa to najmä na sochárskej časti cyklov HELP a IDEA (objekty, sochy, reliéfy), kde sa mu podarilo abstraktný a neosobný pojem „idea“ premeniť na veľmi osobnú občiansku výtvarnú výpoveď. Do začiatku 80. rokov v tvorbe J. Meliša sa len sporadicky vyskytuje obraz človeka, skôr ho v tvorbe zaujímali dôsledky jeho činnosti. Tento prístup sa však v prvej polovici 80. rokov dramaticky zmenil. V rokoch 1982 – 1989 vytvoril viacero výnimočných figurálnych, najmä autoportrétnych sochárskych diel v cykle MONOLÓGY, kde pracoval s vlastnou „posmrtnou“ maskou. Je to však figurálna tvorba melišovsky symbolická, prezentujúca jeho vzťah k spoločnosti na báze irónie, sebairónie až grotesknosti, vyjadrujúca postoj „pre spoločnosť som mŕtvy“. V druhej polovici 80. rokov začal pracovať na cykle DIALÓGY ako symbolickom vyjadrení spoločensko-politického „otepľovania“. Po roku 1989, v čase, keď sa uvoľnila umelecká sloboda, ale stratili sa umelecké námety, nemuselo sa v tvorbe J. Meliša nič zásadné meniť, pretože vnútornú, ľudskú i umeleckú slobodu získal už v predchádzajúcom období.

                                                                Igor Krejčí