OĽGA BARTOŠÍKOVÁ: Z ATELIÉRU - OBRAZY A KRESBY (60. ROKY)

Akad. mal. Oľga Bartošíková sa narodila 18. augusta 1922 v Holíči. 1945 – 1950 študovala na Akadémii výtvarných umení v Prahe maľbu u prof. Jána Želibského. 1957 sa presťahovala s rodinou do Bratislavy. 1958 – 1966 bola členkou Skupiny 4 (V. Kraicová, T. Klimová, J. Čihánková). Od roku 1991 je členkou Spoločnosti voľných výtvarných umelcov. Venuje sa komornej maliarskej tvorbe, kresbe a poézii. 2000 - Jej maliarske diela sú zastúpené v galériách, múzeách a v súkromných zbierkach doma i v zahraničí. 2010 získala ocenenie Trnavského samosprávneho kraja za celoživotné maliarske dielo.

Výstava Z ateliéru /kresby – maľby/ - 60. roky prezentuje výber diel z tematických okruhov – Svet prírody, Kamene, Pomníky, Katedrály, Hlavy, ktoré sú príbehom neustálej premeny. Tušové kresby a olejomaľby (1963) na dnešnej výstave, boli prezentované na prvej výstave maliarky v Galérii Cypriána Majerníka v Bratislave (1963 – 1964). Ústredným motívom je údel človeka, frekventovaný v existenciálnej filozofii a literatúre J.P. Sartra, A. Camusa. Obrazy charakterizuje reliéfne vrstvenie farebnej hmoty s bohatým svetom štruktúr. Evokujú drámu – napätie - tajomno. Tušové kresby perom a štetcom v spleti čiar vytvárajú jedinečný svet štruktúr, ktoré násobia pocit tajomnosti a spolu s obrazmi otvárajú priestor pre meditáciu. Kresba sa stala bytostnou súčasťou maliarky a vzrušujúcou cestou k novým objavom. Kresbové a obrazové cykly Pomníkov (1963) metamorfujú ľudský údel do figúry – pomníka v premenách organického pratvaru balvana, ktorý v maliarskom prejave pripomína radikálne nazeranie na farbu J. Dubuffeta : „ Farby nie sú také dôležité ako si všeobecne myslíme. Dôležitejší je spôsob ich nanášania.“ Jemná línia perom a expresívne vyjadrenie v dotykoch štetca vytvárajú v kresbách svet štruktúr v sieti čiar a bodov, ozvláštnené lavírovaním. Premeny v tých najrozmanitejších podobách sú v cykle Kamene (1963) - v tvare torza v imaginárnej krajine alebo spájané do zaujímavých konfigurácií (Pohyb, Večné kamene, Plávajúce kamene, 1963). Vytvárajú dialóg s obrazmi - Večné kamene a Tragické kamene, 1963 v robustných blokoch, monochromatickej farebnosti a štrukturálnej maľbe. V tom istom čase ju zaujala problematika katedrály o ktorej maliarka pri výbere diel k výstave hovorí: „ Chaos, ktorý sa kdesi snaží ukotviť, sústredil sa do katedrály. Chaos získal presnejšiu formu.“ - Veľká katedrála, 1963, olej, Padajúca katedrála 1965, kombinácia techník. Drámu deštrukcie katedrály umocnila použitím nemaliarskych prostriedkov – prepálených latiek, zakomponovaných do farebnej hmoty. V tušových kresbách podrobuje katedrálu analýze a jej premenám v redukcii jednotlivých článkov, ktoré evokujú zrod, rast a zánik. Experimentovanie s farebnou hmotou v maľbe – reliéfne vrstvenie, vkladanie nemaliarskych prostriedkov – kovových fólií, drevených latiek do farebnej hmoty jej otvorilo cestu k experimentom aj v prácach na papieri. Papier krčením a vodným kúpeľom pretvorila na reliéfnu plochu. Expresívne nanášanie temperových farieb na štruktúrny povrch prekračuje obmedzenia maliarskeho rukopisu. Poriadok a chaos sú spojené s faktúrou papiera tak, ako píše Merleu – Ponty:“ Expresívne pôsobenie farby prestalo byť len prostriedkom, stalo sa objektom ako podkladová plocha a súčasne aj dimenziou, ktorá sama od seba a sama pre seba vytvára identity, rozdiely, textúru, prosto niečo.“ Farebné improvizácie sú oslavou farby a len farby ako v Neustálej premene, 1965, tempera, v ktorej prúdenie čiernych línií vytvára dynamické dráhy so škvrnami a bodmi bez začiatku a konca v kontrapunkte s červenou. Téma Hlavy, bez zámeru portrétovania zostáva svojím mechanizmom záhadou a nevyčerpateľným zdrojom asociácií. Z cyklu kresieb Hlavy, 1965 pripomeňme Sen, 1965. Podoba tváre je iba tušená, zrastená s pozadím ako fragment fresky s bohatými štruktúrami. V maľbe téma Hlavy vytvára galériu vnútorných portrétov, ktoré vychádzajú z asociácií navrstvených v štruktúrach vedomia a podvedomia, filtrujú prúd myšlienok, zobrazený ako extrakt v rôznych podobách a technikách – Portrét, 1963, kombinovaná technika, Bolesť,1963, olej, Mlčanie 1965,kombinovaná technika.

Maliarka v druhej polovici 60. rokov opúšťa svoj svet v maľbách a kresbách s nenapodobiteľnou atmosférou, chvením, nepokojom a neustálou premenou. Záujem orientuje na plošné zobrazenie fragmentov tela a v duchu novej figurácie akcentuje jej charakteristické znaky – multiplikáciu, kvantifikáciu unifikáciu.
Klára Kubíková

Fotogaléria

Foto: Ctibor Bachratý