Jakoby Július

Biografia

Narodil sa 28. 3. 1903 v Košiciach, kde aj 15. 4. 1985 zomrel. V roku 1926 začal študovať na Akadémii výtvarných umení v Budapešti (prof. Réti), v roku 1928 však prerušil štúdium a vrátil sa do Košíc. Odvtedy celý život v tomto meste pôsobil ako slobodný umelec. V roku 1982 J. Bartusz vytvoril sochu Júliusa Jakobyho, ktorá sa nachádza vo Východoslovenskej galérii a taktiež na Alžbetinej ulici pred Košickým dómom. V roku 1984 Jakoby daroval kolekciu svojich obrazov Národní galerii v Prahe. V roku 1991 bola vo Východoslovenskej galérii vytvorená stála expozícia diel J. Jakobyho.

Tvorba

Július Jakoby je označovaný ako „dedič“ košickej moderny či „košický pustovník“. Prvé označenie vystihuje Jakobyho tvorbu ako pokračovateľa moderných výtvarných výbojov (Jasusch, Foltýn, Bauer, Kačmarik atď.) na východnom Slovensku, druhé označenie vyjadruje skutočnosť, že Jakoby bol v kontexte vývoja slovenského výtvarného umenia absolútnym solitérom. Jeho jedinečnosť spočíva najmä v jeho nenapodobiteľnom rukopise, modernom expresionistickom, grotesknom a symbolickom maliarskom stvárnení reálneho života ľudskej bytosti. Za kľúčové obdobie Jakobyho tvorby je označovaný rok 1929. Vytváral si autorské východiská, založené na živelnom maliarskom postrehu, s racionálne komponovaným podobenstvom. Jeho typickým prejavom bola zosmiešňujúca karikatúrna kresba, úmyselný primitivizmus, chaotické maliarske vyjadrenie figúry a priestoru. Jakobyho výtvarným krédom, parafrázujúc jeho vlastné slová, bolo odmietnutie „technikárčenia“ v prospech maliarskeho vyjadrenia skutočnosti. Július Jakoby maľoval „jedným dychom“, rýchlymi a istými ťahmi štetca. Týmto spôsobom vedel najlepšie vyjadriť svoje pocity a zážitky, pohyb a dynamiku. Jeho obrazy pôsobia dojmom zdanlivej neusporiadanosti, chvatu a „nervnosti“. V prvom vývinovom období (1929 – 1934) sa motívmi venoval mestu, jeho periférii, bežnému životu ľudí v meste. Orientoval sa na „sociálnu maľbu“, najmä predmestskej chudoby, ale bez sociálneho sentimentu – vo svojich dielach využíval skôr vyjadrenie sociálnej grotesky. V druhom vývinovom období (1936 – 1954) J. Jakoby zostal verný svojej maľbe alla prima, motívmi sa však orientoval skôr na tematiku mesta. Pravidelne sa venoval pastelu realizovanému na lúpanej lepenke, a to technikou, ktorá mu dodávala podobu pastóznej, špachtľovej maľby. V prvej polovici 50-tych rokov Jakoby odolal tlakom socialistického realizmu, maľoval predovšetkým ľudskú bytosť ako jednotlivca, nie súčasť kolektívu. V druhej polovici 50-tych rokov sa venoval najmä témam ateliéru a autoportrétu. V 60-tych rokoch Jakobyho tvorba vrcholila. Približovala sa k figuratívnej vetve novej vlny expresionizmu (porovnateľnej s tvorbou de Kooninga), v slovenských podmienkach vo svojej generačnej vrstve s nikým a ničím neporovnateľnej. Jeho obrazy čoraz viac nadobúdali existenciálnu podobu. Redukoval a zjednodušoval formy, ktoré však mali skrytú monumentálnosť. Využíval techniku kombinácie oleja s temperou. V 70-tych rokoch J. Jakoby vo svojich obrazoch prezentoval predovšetkým sebaironickú skepsu, vyjadrenú v osamelosti ľudského indivídua, ktorého najvýstižnejším symbolom bol klaun.