Jankovič Jozef

Biografia

Narodil sa 8. 11. 1937 v Bratislave, zomrel 6.6.2017 v Bratislave. V rokoch 1956 – 1962 študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (prof. Kostka). Už ako študent spolupracoval na tvorbe sôch J. Kostku a A. Trizuljaka. Na škole sa bližšie zoznámil s J. Kočišom, E. Ovčáčkom a M. Urbáskom. Diskusie o modernom umení vyústili do založenia neformálneho zoskupenia Bratislavské konfrontácie. V roku 1961 sa uskutočnila ich prvá neverejná výstava. V roku 1964 ho architekt Dušan Kuzma prizval na spoluprácu na projekte Pamätníka SNP v Banskej Bystrici (Jankovič mal vtedy 27 rokov). V roku 1969 bol pamätník zrealizovaný s najdôležitejšou umeleckou súčasťou vytvorenou Jankovičom pod názvom Obete varujú, na vtedajšie pomery so šokujúcim sochárskym stvárnením témy. Jankovičov osobný život bol poznačený dvoma rodinnými udalosťami – jeden brat mu tragicky zahynul (1966) a druhý emigroval (1968). To poznačilo aj jeho budúcu tvorbu. V čase normalizácie bol Jankovič, ako jeden z mála, konkrétne menovaný a podrobený ostrej kritike. V roku 1972 bolo odstránené jeho dielo z Pamätníka SNP. V roku 1977 mu odobrali cestovný pas. V čase „zákazu“ musel hľadať náhradné umelecké stratégie, nikdy sa však nespreneveril svojmu umeleckému programu. V roku 1988 bol J. Jankovič znova prijatý do Slovenského zväzu výtvarných umelcov. V novembri 1989 bol jeden z protagonistov protestného zhromaždenia výtvarníkov v budove Umeleckej besedy, z ktorého sa následne vyprofilovalo hnutie Verejnosť proti násiliu. V roku 1990 bol zvolený za rektora Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave. V roku 1997 mu Slovenská národná galéria usporiadala súbornú výstavu. V roku 2004 bolo súsošie Obete varujú znova osadené na pôvodné miesto Pamätníka SNP.

Tvorba

Azda trocha nadnesene, ale vecne presne možno povedať, že ten, kto nepozná umelca Jozefa Jankoviča a jeho dielo, nepozná abecedu súčasného slovenského výtvarného umenia. J. Jankovič bol účastníkom výtvarnej revolty proti socialistickému realizmu, označovanej ako Nástup 1961, a teda zásadnej premeny slovenského výtvarného umenia. Tento proces udomácnil na Slovensku abstraktný a gestický výtvarný prejav. J. Jankovič je označovaný za sochára mimoriadne dramatickej imaginácie a suverénneho gesta. Ale to je príliš zjednodušený prístup. J. Jankovič je výtvarník, ktorý ovláda rôzne výtvarné techniky. Od začiatku svojej tvorby bol rovnako vynikajúci sochár, maliar či grafik. Ako sochár je Jankovič dôsledný figuralista, ale figuralista, ktorý dramaticky deformuje figurálny základ. Odmieta harmonickú koncepciu sochy, naopak, jeho prejavmi v soche sú groteska a sarkazmus. Ak 60-te roky boli pre Jankoviča obdobím, v ktorom mohol voľne umelecky tvoriť, nasledujúce dve desaťročia boli presným opakom. Z dôvodu rôznych oficiálnych i neoficiálnych zákazov musel v 70-tych rokoch hľadať náhradné umelecké stratégie vo forme kresby, počítačových grafík alebo šperkov, ktoré možno označiť za skvelú kolekciu sôch vo formáte šperku. V 80-tych rokoch pracoval opäť väčšmi sochársky, napr. v cykloch Krajina a Kráčajúce pomníky. V roku 1987 vytvoril monumentálnu sochu v olympijskej dedine v Soule (Kórea). V 90-tych rokoch, okrem sochárskej tvorby, vytvoril aj cyklus reliéfov Hlavy, vyjadril sa však aj v maľbe, napr. v cykle Torzo. Po roku 2 000 vytvoril rôzne sochy a cykly sôch (napr. Kórejský motív), ale úplne novátorsky sa zameral aj na prepojenie figuratívneho a racionálneho (geometricko-konštruktívnej tvorby), kde základ kompozície tvorí odkaz na dielo svetovo známeho geometristu a J. Jankovič do tohto základu vkladá sebe vlastné figúry.

Odoberajte novinky E-Mailom