Klimo Alojz

Biografia

Narodil sa 8. 3. 1922 v Piešťanoch a zomrel 12. 10. 2000 v Bratislave. V rokoch 1941 – 1945 študoval na Slovenskej vysokej škole technickej, oddelenie kreslenia a maľovania (prof. M. Schurmann a prof. G. Mallý). V rokoch 1945 – 1948 študoval na Vysokej škole umelecko-priemyselnej v Prahe (prof. Bauch a prof. Pelc). V roku 1948 sa vrátil na Slovensko, usídlil sa v Bratislave, kde žil a tvoril až do svojej smrti. V roku 1945 sa stal členom Skupiny výtvarných umelcov 29. augusta. V roku 1959 sa stal členom obnovenej Skupiny 29. augusta (Dubay, Guderna, V. Hložník, F. Hložník, Klimo, Nevan, Šturdík, Uher). V neskoršom období sa zapojil do činnosti Klubu konkrétistov (geometrická abstrakcia), založeného v roku 1967 a zakázaného v roku 1970. Po roku 1970 prakticky nemohol oficiálne vystavovať, i keď sa takýto „zákaz“ vždy nejakým spôsobom obišiel. V rokoch normalizácie tvoril ako „solitér“. Vo výtvarných kruhoch bol A. Klimo mimoriadne uznávaný pre jeho umelecké i ľudské kvality.

Tvorba

Alojz Klimo nepatrí medzi výtvarníkov, ktorých možno jednoducho zaradiť do kunsthistorických pojmov, schém a kategórií. Jeho diela sa pohybujú na rozhraní geometrie a expresívnosti, nemá žiadnu domácu (a dokonca ani zahraničnú) umeleckú analógiu, jeho diela sa veľmi ťažko opisujú. Klimovu farebnosť a geometriu sa v skutočnosti opísať ani nedá, treba ju vidieť. Až na ranú tvorbu (keď je možné rozoznať príbuznosť diel P. Mondriana), ho nemožno s ničím a nikým porovnávať. Klimo bol „solitér“ v tom pravom zmysle slova a zaradil sa k najprogresívnejším výtvarníkom povojnového slovenského výtvarného umenia. Klimo rozvíjal predovšetkým maliarsku stránku geometrickej abstrakcie. Jeho vzťah k tvaru a farbe bol určovaný príklonom k emotívne pôsobiacemu geometrickému výrazu. Klimo bol predovšetkým excelentný kolorista, ktorý stále hľadal racionálny výraz kompozície. Raz preváži expresívnosť, inokedy racionalita, ale vždy sú vo vzájomnej harmónii. Ak Klimo inklinoval ku geometrii, potom ju využíval predovšetkým v jej hravej a intuitívnej forme, s výrazne voľným geometrickým štýlom, v ktorom dominuje maliarska hodnota farby. V tom je výnimočný nielen v slovenskom, ale i medzinárodnom kontexte. V povojnovom období sa Klimo realizoval predovšetkým ako excelentný grafik (popri Dubayovi, V. Hložníkovi a Zmetákovi). Začiatkom 50-tych rokov Klimo dočasne v maľbe prechádzal na realistickejšie zobrazenie krajiny. Neskôr sa zaoberal najmä témou civilizačného aspektu mestského fenoménu, spojeného najmä s architektúrou mesta, v ktorom sú ešte viditeľné znakovosti zobrazovaného tvaru, ale od mnohého už abstrahované, zjednodušené, redukované – rozhodujúca je plošnosť kompozície. V druhej polovici 50-tych rokov Klimo v téme mesta čoraz viac videl predovšetkým industrializačnú štruktúru, dominantnými sa stali konštrukčné schémy stavieb a individuálne zobrazenie ustúpilo vyjadreniu základných štruktúrnych vzťahov. V prvej polovici 60-tych rokov sa konkrétny tvar dostáva na hranicu identifikovateľnosti a kompozičná zostava sa redukuje na farebnom kontraste. Po roku 1965 sa v Klimovej tvorbe dovŕšil proces redukcie, abstrahovania a zjednodušovania vizuálne existujúcej skutočnosti. Tento proces je dovŕšený cyklom známych Križovatiek. V tomto a neskoršom období sa Klimo venoval aj ilustrácii najmä detských kníh, ktorú nadviazal na Fullovskú hravosť a farebnosť.

Koncom 60-tych a začiatkom 70-tych rokov sa konštruktivisticko-geometrická a farebná hravosť zhmotňujú vo viacerých objektoch, napr. v kinetickom objekte s názvom Farebné premeny, vystavenom na EXPO´70 v Osake. V rovnakom období ešte v Klimovej tvorbe doznievajú Križovatky, ale postupne sa geometria posilňuje, kompozícia sa člení na základné geometrické polia, predtým voľnejšie komponovaná farebná plocha sa viac ohraničuje kontúrami línií, viac sa zvýrazňuje farebný kontrast medzi plochami. Koncom 70-tych rokov nový prvok diagonály Klimovu geometriu zdynamizoval. V 80-tych rokoch bola dynamická konštrukcia spôsobená kolmicami a diagonálami vystriedaná upokojujúcimi jemnými rastrami. V 90-tych rokoch sa kompozičná schéma čoraz väčšmi sústredila na farebné plochy, posilnila sa suverenita farby.