Kompánek Vladimír

Biografia

Narodil sa 28. 10. 1927 v Rajci, zomrel 20. 1. 2011 v Bratislave. V roku 1947 začal študovať na Oddelení kreslenia a maľovania na Pedagogickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. V roku 1949 prestúpil na Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave (prof. Milly, prof. Kostka). Štúdium ukončil v roku 1954. Po absolvovaní školy sa vrátil do rodného Rajca, kde si zriadil svoj prvý ateliér. Bol spoluzakladateľom Skupiny Mikuláša Galandu, zúčastnil sa na jej prvej výstave v Žiline a na všetkých ďalších výstavách. Činnosť skupiny bola ukončená v roku 1968. Od roku 1960 striedavo žil v Rajci a v Bratislave, kde si vytvoril nový ateliér. Po čase zostal žiť a tvoriť v Bratislave. V roku 1972, v čase tzv. normalizácie, mu nebolo obnovené členstvo vo Zväze slovenských výtvarných umelcov, čo znamenalo „tichý“ zákaz verejných výstav, reprodukovania a nakupovania jeho diel verejnými galériami. Tento zákaz však nebol nikdy striktne dodržiavaný.

Tvorba

Meno Vladimíra Kompánka bude navždy spojené so založením a činnosťou Skupiny Mikuláša Galandu, s jej historickou zásluhou v odmietnutí socialistického realizmu a v obnovení spretrhanej kontinuity moderného výrazu v slovenskom výtvarnom umení. Vladimír Kompánek je predovšetkým uznávaný ako sochár, ale bol aj výborným maliarom a kresliarom. Jeho výtvarný program bol založený na pretvorení tradičného motívu slovenskej krajiny a ľudí v nej do moderného výtvarného prejavu. Vytvoril akýsi abstrahujúci výtvarný vzorec, založený na redukcii námetu na jeho tvarovú podstatu, vyúsťujúcu až do znakovosti tvarov. Práve v znakovosti, pre vyjadrenie ktorej mal V. Kompánek mimoriadny talent, spájal figuratívny námet s expresívnou abstrakciou, realizmus s imagináciou. Proces redukcie, v ktorom vedel zložité vyjadriť jednoducho, bol základom u V. Kompánka pre kresbu, maľbu i sochu. Koncom 40. a začiatkom 50. rokov V. Kompánek predovšetkým maľoval, najmä krajinu a figuratívny detail, napr. zimné dedinské motívy, často s náročky predstieraným „naivujúcim“ výtvarným prejavom. Popri tomto nosnom námete vytvoril aj diela s motívom zátišia, portrétu či autoportrétu. V 50. rokoch začínal aj so svojou sochárskou tvorbou. Pracoval najmä s bronzom a vytváral sochy sediacich a stojacich žien, neviest, mužov na saniach ťahaných koníkom atď. Práve sochy dedinských žien sa stali centrom jeho záujmu v období 1957 – 1962 a mali zjavné kubistické konotácie. Najvýznamnejším obdobím tvorby V. Kompánka boli 60. roky 20. storočia. V sochách potláčal plastický objem v prospech línie a plochy. Objemy redukuje na geometrické obrazce. Linearitu a plošnosť figuratívnych sôch možno považovať za originálne autorské riešenie V. Kompánka. V rokoch 1962 – 1964 vytvoril cyklus reliéfov, ktoré sám nazval „znakové“. V druhej polovici 60. rokov začal ako sochársky materiál čoraz viac využívať drevo („láska“ k tomuto materiálu mu zostala až do konca života). Vytvoril sériu monumentálnych drevených sôch, akýchsi moderných národných znakov, ktoré inštaloval do prírodného architektonického priestoru a ktoré nazval Penáty. Neskôr sa venoval aj tvorbe komorných drevených sôch a „hračkosôch“, v ktorej úspešne prepájal detskú fantáziu s kultúrnym znakom. Začiatkom 70. rokov sa V. Kompánek začal intenzívnejšie venovať aj maľbe. Mal pomerne vyhranené tematické okruhy motívov: zimná krajina, fašiangy na dedine (turoň, masky), maliar a modelka, resp. modelka v ateliéri, akty, únosy kentaurom (často s erotickým podtextom) a znaky v krajine, najmä kostolíky a dedinskú architektúru. Počnúc 80. rokmi už tvorba V. Kompánka nezaznamenala výraznejší kvalitatívny posun a tematicky bola zameraná na rovnaké alebo analogické motívy z predchádzajúcich tvorivých období.