Narodil sa 27. 11. 1939 vo Vysokej nad Uhom, žije a tvorí v Bratislave. V rokoch 1959 – 1965 študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (prof. Milly a prof. Matejka), v roku 1961 absolvoval jednosemestrálny študijný pobyt na Akadémii výtvarných umení v Prahe (prof. Tittelbach). V rokoch 1959 – 1962 sa venoval intermediálnym aktivitám v Divadle obrazov, na založení ktorého sa zúčastnil. V rokoch 1964 – 1966 vytváral, na Slovensku dovtedy nerealizované – prvé krkváže a papierové objekty. V roku 1968 výtvarne spolupracoval na výrobe viackrát medzinárodne oceneného filmu režiséra E. Havettu Slávnosť v botanickej záhrade. Po roku 1966 organizoval alebo sa zúčastňoval na viacerých akčných performancoch (spolu s J. Bartuszom, J. Kornúcikom a ďalšími). V rokoch 1990 – 2007 pôsobil ako pedagóg na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. V roku 1993 bol vymenovaný za profesora.
Aj keď je Vladimír Popovič v súčasnosti vnímaný prevažne ako maliar, v skutočnosti sa v jeho tvorbe jasne prejavuje multimediálny rozmer. V súčasnosti je už zrejmé, že už začiatkom 60-tych rokov bol „na pulze dňa“. Tvoril – dobre poznajúc a uplatňujúc pop-art, koncept, happening – s úplne novými materiálmi a výtvarnými postupmi. Možno povedať, že Popovič bol zásadne z hľadiska dejín umenia objavený, zhodnotený a uznaný až po roku 1989. V prvej polovici 60-tych rokov 20. storočia, ako prvý na Slovensku, integroval do maľby papier a písmo. Vytvoril tak nielen obrazy-reliéfy, ale aj trojdimenzionálne papierové „krkváže“ vo forme závesných objektov. Na začiatku 70-tych rokov tvoril ešte pop-artovo poetické diela, neskôr prešiel najmä na expresívne ladenú maľbu, uplatňujúc rýchle – spontánne, maliarske gesto. V 80-tych rokoch bol V. Popovič tematicky sústredený na výrazové nadsadenie a tvarovú deformáciu. Siluety figúr sa stávajú čoraz väčšmi rozmazanou škvrnou. V. Popovič pritom využíval úspornú farebnosť. Dominujúcou sa stala sivá farba. Jeho obrazy vystihujú jasný osobný a umelecký postoj k obdobiu „normalizácie“. V 90-tych rokoch sa v Popovičovej maľbe začalo postupne vytrácať spontánne gesto, posilňovala sa racionálna zložka jeho tvorby. V dovtedajšej tvorbe dominovala figúra, teraz aj malý, zdanlivo bezvýznamný predmet sa stáva rovnako dôležitým znakom ako ľudská postava.