Paštéka Milan

Biografia

Narodil sa 20. 5. 1931 v Trenčíne, zomrel pri dopravnej nehode 23. 9. 1998 vo Voznici. V rokoch 1950–1955 študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (prof. Fulla, prof. Želibský). V roku 1957 sa podieľal na založení Skupiny Mikuláša Galandu a vystavoval na jej prvej výstave v Žiline. V roku 1959 mal mať otvorenú samostatnú výstavu v Galérii Cypriána Majerníka, v predvečer vernisáže však bola zakázaná. V roku 1972 mu pozastavili členstvo vo Zväze slovenských výtvarných umelcov, čo prakticky znamenalo (nikdy ortodoxne neuplatňovaný) zákaz verejnej činnosti, najmä vo forme samostatných výstav a publikovania. Prvú samostatnú výstavu mal až v roku 1988.

Tvorba

Milan Paštéka je oprávnene zaraďovaný medzi najvýraznejšie osobnosti súčasného slovenského výtvarného umenia. M. Paštéka bol jedným zo zakladateľov Skupiny Mikuláša Galandu, nikdy sa však úplne nestotožnil s jej programom moderného, kultivovaného výtvarného stvárnenia „slovenského vidieka“ a folklorizáciou výtvarného prejavu. Táto téza platila koncom 50. a na začiatku 60. rokov 20. storočia, oveľa viac v neskoršom období a už vôbec neplatila ku koncu tvorby Milana Paštéku. Milan Paštéka je vnímaný ako „rodený kolorista“, maliar filozof s expresívnym výtvarným prejavom, nepravidelným a dynamickým rukopisom, ktorý prešiel dlhú cestu od štylizácie vidieckych motívov cez eruptívnu figuráciu až po totálnu abstrakciu. Tak dlho a úpenlivo hľadal maliarsky vyjadrenú figúru, až sa jej v závere svojej tvorby úplne vzdal. Jeho tvorbu nie je možné jasne zadefinovať – je i nie je expresívny, je i nie je figuratívny či abstraktný, je i nie je subjektívny. Dokonca v jednom diele sa prejavujú rôzne Paštékove maliarske prístupy, ktoré ho dynamizujú a individualizujú. Milan Paštéka stále hľadal a v tom, čo práve hľadal, bol kvalitatívne výborný. Za rozhodujúci prelom v modernosti Paštékovho maliarstva je považované obdobie 1964 – 1965, keď v jeho maľbe ubúdala predmetnosť a zvýrazňovala sa jeho univerzálna téma – amorfná ľudská figúra, ľudský pratvar v neurčitom pozadí, nekonkrétnom priestore, vyjadrujúci vzťah indivídua a okolia, t. j. maliarsky vyjadrený existencionalizmus. V 90. rokoch sa Paštéka vzdal všetkých svojich výtvarných východísk – figúry, farebnosti a vlastného gesta, v prospech totálnej abstrakcie. Zaujímala ho len farba ako bytostné vyjadrenie maľby „ako takej“. Niektorí znalci to pravdepodobne videli už dávnejšie, ale s odstupom času to vidia aj tí menej rozhľadení: Paštéka bol s vysokou mierou pravdepodobnosti najtalentovanejší zo skupiny galandovcov.