Sokol Koloman
Biografia
Narodil sa 12. 12. 1902 v Liptovskom Mikuláši, zomrel 12. 1. 2003 v Tucsone (Arizona, USA). V rokoch 1921 – 1924 navštevoval večerné kurzy kresliarskej školy E. Króna v Košiciach a v rokoch 1924 – 1925 študoval na súkromnej maliarskej škole G. Mallého v Bratislave. V rokoch 1925 – 1932 študoval na Akadémii výtvarných umení v Prahe (prof. Obrovský, prof. Švabinský, prof. Loukota, prof. Rambousek a prof. T. F. Šimon). V rokoch 1932 – 1933 absolvoval študijný pobyt vo Francúzsku (Paríž, Bretónsko). Od roku 1933 žil v Prahe. Stal sa členom významného spolku Hollar a vystavoval na významných svetových výstavách. Po jeho účasti na výstave v Mexiku dostal pozvanie tamojšej vlády a v roku 1937 odišiel do tejto krajiny, kde zakladal mexickú grafickú školu a vyučoval na Escuela de las Artes del Libro a na Universidad National de Méxiko. Získal tam veľké uznanie laickej i odbornej verejnosti. V roku 1942, kvôli zdravotným problémom manželky, odišiel do USA. Žil v New Yorku. Po vojne (1946) sa vrátil do Československa, kde pôsobil ako pedagóg na Oddelení kreslenia a maľovania Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave. V roku 1948 emigroval natrvalo do USA a v Československu sa stal viac-menej „persona non grata“. Na sklonku života daroval Slovenskej republike 48 svojich obrazov, ktoré sa stali základom stálej expozície v Centre Kolomana Sokola v Galérii Petra Michala Bohúňa v Liptovskom Mikuláši. Bol ocenený viacerými československými a slovenskými vyznamenaniami.
Tvorba
Koloman Sokol, predstaviteľ kriticko-realistickej vetvy expresionizmu, patrí k najznámejším slovenským výtvarníkom vo svete. Pablo Picasso sa vyjadril, že: „Sokol nepotrebuje Picassa na to, aby bol veľký“. V slovenskom výtvarnom umení je však „nezaraditeľný“. Stal sa výnimočným solitérom, tvoriacim v úplnom protiklade s romantizujúcim prístupom prevažnej väčšiny súdobých slovenských výtvarníkov. Jeho bedár nie je slovenský, jeho bedár je svetový, univerzálny. Najlepšie to vyjadril on sám: „Slovenskosť nie je o krojoch v lahodných tvaroch,... história ukazuje, že to, čo bolo včera nenárodným, zajtra je národnou zložkou diela“. Koloman Sokol bol už počas štúdií odporcom akademizmu, vytvoril si vlastný výtvarný rukopis, zriekajúci sa vonkajšej krásy, ktorý bol založený na dramatickom expresívnom a naturalistickom vyjadrovaní so silným a hĺbkovým psychologickým pohľadom na existenciálne problémy človeka a na sociálnom cítení. Kontext jeho tvorby je blízky s nemeckým expresionizmom a novou vecnosťou. Patril k zakladateľom, a bol výnimočným reprezentantom, modernej slovenskej grafiky. Do prvej polovice 30-tych rokov, presnejšie do jeho odchodu do Mexika (1937), sa K. Sokol výtvarne vyjadroval predovšetkým prostredníctvom grafickej tvorby. Sústreďoval sa najmä na figuratívny motív, v ktorom mohol najlepšie vyjadriť svoj sociálny protest proti existujúcej spoločnosti, založenej na sociálnej nespravodlivosti (motívy nezamestnanosti, biedy, hladu, vysťahovania atď.). Podobné sociálne motívy ho počas pobytu v Mexiku zaujali aj v tejto krajine. Veľmi často boli doplnené motívmi koňov, psov či býčích zápasov. K týmto námetom sa K. Sokol vracal prakticky počas celej jeho ďalšej tvorby. V 40-tych rokoch sa v tvorbe K. Sokola, v tom čase už žijúceho v USA, vo väčšej miere vyskytovala aj kresba a maľba. Známa je najmä jeho rudková a uhlová kresba – brilantné štúdie ľudského tela v najrozmanitejších polohách. V maľbe využíval svoje vynikajúce znalosti z grafických techník – silnú čiernu kontúru, doplnenú dynamickými ťahmi štetca, vytvárajúc tak veľmi sugestívne diela. Vytvoril si majerníkovský svet „dobrých ľudí, utekajúcich pred zlobou sveta“. V 50-tych rokoch sa K. Sokol venoval takmer výlučne grafike s dominujúcimi mytologickými motívmi. V 60-tych rokoch vytvoril diela, väčšinou náhodne alebo autorom zničené, skôr meditatívnej a fantazijnej povahy. Začiatok 70-tych rokov možno označiť za posledné, syntetické obdobie tvorby K. Sokola. Opäť začínali prevládať výrazne expresívne diela s absolútnou suverenitou výtvarného spracovania. Časté boli motívy koňov, jazdcov, Mexičanov, psov atď. Po tom, čo mu umrel jeho obľúbený pes Sambo, začal K. Sokol podpisovať svoje diela týmto pseudonymom a pečiatkami so svojím menom v kórejčine, ktoré považoval za rovnocenné s vlastnou signatúrou.