Žilinčanová Viera

Biografia

Narodila sa 10. 7. 1932 v Nových Zámkoch, zomrela 19.3.2008 v Bratislave. V rokoch 1950 – 1955 študovala na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (prof. Čemický, prof. Mudroch). V roku 1956 sa zúčastnila na Letnej maliarskej škole Oskara Kokoschku v Salzburgu. V rokoch 1956 – 1958 pracovala ako výtvarná a grafická redaktorka v časopise Móda. V roku 1963 sa stala členkou Zväzu slovenských výtvarných umelcov a členka tvorivej skupiny Život, neskôr v roku 1967 členkou tvorivej skupiny Kontinuita. V roku 1978 bola jej tvorba vystavovaná v Japonsku a USA, v rokoch 1991 – 1992 (spolu s manželom M. Jakabčicom) usporiadala sériu putovných výstav v galériách výtvarného umenia v Japonsku. V roku 1995 sa stala členkou Spolku výtvarníkov Slovenska.

Tvorba

Viera Žilinčanová patrí medzi významné osobnosti súčasného slovenského výtvarného umenia, ktorej tvorba reprezentovala osobitnú vetvu imaginatívneho výtvarného smeru, t.j. magicko-realistické maliarstvo s vlastným, osobitým a originálnym výtvarným prejavom. Priniesla vlastnú, poetickú podobu postsurrealnej , meditatívnej a fantazijnej lyriky, spojenie fantázie s rozumom, snového sveta so skutočnosťou, krásy a tajomna. Skutočné sa prelína s nadreálnym, predstava so skutočnosťou, poznané s neznámym. To sú základné znaky tvorby V. Žilinčanovej. Vo svojej ranej tvorbe, v druhej polovici 50-tych rokov a na začiatku 60-tych rokov, sústreďovala sa najmä na podobizne žien a detí, v ktorých sa snažila zachytiť psychiku portrétovaných osôb a prekonať tak rozpor medzi realistickou konštrukciou obrazu a jeho vnútorným výrazom.V druhej polovici 60-tych sa v jej tvorbe začali objavovať prvky poetickej imaginácie, s nádychom surrealnej metafyziky, ktoré signalizovali zmenu v jej dovtedajšom koncepte maliarskej výpovede. Stále viac sa prehlboval jej osobitý fantazijno-imaginatívny maliarsky prejav. V tomto období svojej tvorby stvárňovala najmä „poéziu všedného dňa. Na začiatku 70-tych rokov začalo jej nové tvorivé obdobie, ktoré sa vyznačuje rozvojom figurálnej maľby, s dôrazom na fragmentálnosť ženských postáv. Na konci 70-tych rokov sa naplno rozvinul jej magicko-realistický výtvarný prejav. V jej obrazoch, popri ľudskej figúre, začal dominovať príroda (les, stromy, záhrada, mestský park). Prírodu však nezobrazuje (nikdy nemaľovala v plenéri), prírodu „vidí a cíti“. Nemaľuje prírodu aká je, ale aká by mohla byť, čo v sebe môže skrývať. Strom sa stáva primárnym objektom jej fantázie. Dokázala ho – azda ako žiaden iný slovenský maliar – namaľovať precízne, detailne až minuciózne. Začiatkom 80-tych rokov, popri fragmentálnych ľudských postavách a symbolizujúcej prírody, začal v jej tvorbe dôležitú úlohu nadobúdať hudobný motív a tematika hudby. Stále viac sa v jej obrazoch posilňovala lyrika, poetika, harmónia a cit. Ľudia z jej obrazov sú ľudia mestskí, prejavujúci však nostalgiu za prírodou. Začiatkom 90-tych rokov začína kulminovať jej maliarska tvorba, založená na predchádzajúcich poeticko-imaginatívnych východiskách. Až do konca tvorivého života rozvíjala najmä tému mestských parkov, lyrických ženských postáv a hudobných motívov.